PIANO2

Peter Machajdík – It’s Not The Mist (2018)

„Dalo by sa povedať, že samotný názov skladby nič nevypovedá,“ hovorí o It’s Not The Mist sám autor. Avšak práve v názve je zahalená téma environmentalistiky, jedna z Machajdíkových častých a dôležitých inšpirácií. Spolu s podtitulom, ktorý sa nachádza len v partitúre a nie je uvádzaný so samotným názvom skladby, je jasné, že to, čo nám niekedy pripomína hmlu, je v skutočnosti smog – teda jav, pri ktorom je atmosféra obohatená o častice, ktoré v nej normálne nie sú a ktoré sú škodlivé pre zdravie. Zároveň sú v skladbe ukryté fragmenty Janáčkovho cyklu V mlhách. Ten vznikol v dobách, keď znečistenie ovzdušia malo iný rozsah ako dnes. Skladbu It’s Not The Mist možno chápať ako konfrontáciu rôznych období a rôznych prístupov k prostrediu, v ktorom sa nachádzame. Skladba vznikla tento rok z iniciatívy Cluster ensemble.

Peter Machajdík (*1961) je slovenský skladateľ, ktorého tvorba zahŕňa inštrumentálne aj vokálne diela, zvukové prostredia, hudbu k filmom, rozhlasovým hrám a tanečným predstaveniam. Jeho kompozície sa hojne uvádzajú v zahraničí, doposiaľ okrem iného v Miláne, New Yorku, Berlíne, Viedni, Ríme, Amsterdame, Calgary, Helsinkách, Bostone, Londýne, Oxforde, Prahe, Belehrade, Ľvove, Lugane a mnohých ďalších mestách. Interpretmi Machajdíkových diel boli renomovaní interpreti a hudobné telesá ako napríklad Janáčkova filharmonie Ostrava, Camerata Europea, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Komorný orchester Berg, Cluster ensemble, Mucha Quartet, Pomorská filharmónia Bydgoszcz, Štátna filharmónia Košice, Chór Warszawski, Ensemble Ricercata a mnohí ďalší. Spolupracuje so spevákom Jonom Andersonom zo skupiny YES, s mnohými tanečníkmi, choreografmi, výtvarníkmi a filmármi. Stál pri zrode súboru pre experimentálnu hudbu Transmusic comp. a Spoločnosti pre nekonvenčnú hudbu – SNEH. Jeho tvorba často kladie otázky o stave spoločnosti a dotýka sa humánnych a morálnych rozmerov dnešného sveta.

Morton Feldman – Intermission No. 6 (1953)

Intermission No. 6 je skladba určená pre jedného alebo dvoch hráčov na klavír. V inštrukciách pre interpretov Feldman píše: „Skladba začína ľubovoľným zvukom a pokračuje k ľubovoľnému ďalšiemu zvuku. S minimálnym atakom je potrebné udržať každý zvuk, až kým je sotva počuteľný. Krátke hodnoty sa nehrajú príliš rýchlo. Všetky zvuky hrajte tak jemne, ako sa len dá.“ Ide o typickú indeterministickú kompozíciu – skladateľ ponecháva formu skladby „otvorenú“ a je v rukách interpretov, aby ju aktívne vytvorili. Partitúra zachováva štandardnú notáciu v určení výšok tónov, no notový zápis neobsahuje taktové čiary, nie je udané metrum, ba ani dĺžky nôt. Svoju predstavu o časovej organizácii autor vyjadruje len vizuálnym rozmiestnením nôt v partitúre. Meditácia a odovzdanie sa jemným zvukom predpokladá vysokú mieru spolupráce aj u poslucháčov. Na otázku prečo autor preferuje nízku dynamickú hladinu zvuku, odpovedá: „Pretože, ak je hlasná, nedokážeme počuť zvuk. Počujeme len jeho atak. A potom nepočujeme zvuk, iba jeho rozpad… Musíme si spomenúť na to, že hlasitosť alebo jemnosť je otázkou rozlišovania, diferenciácie. A moja hudba je ako druh monológu, ktorý nepotrebuje hlasné výkriky a zvolania.“

Morton Feldman (*1926 †1987) bol jednou z hlavných postáv hudby 20. storočia. Tento americký skladateľ je spájaný s filozofiou minimalizmu aj indeterministických koncepcií hudobnej reči. K jeho súčasníkom patrí John Cage, Christian Wolff a Earle Brown. Feldmanova hudba je charakteristická svojim jemným zvukom a pokojným, voľným, ľahko plávajúcim pohybom v meniacom sa metre. Statickosť a meditatívnosť je dosiahnutá opakovaním asymetrických figúr v nízkych dynamických odtieňoch. Mnohé z jeho skladieb majú extrémnu dĺžku trvania – 2 až 5 hodín.

Daniel Matej – Always (1988)

Skladba Always (s podtitulom A tak Ti dávam všetok svoj smútok, lebo viem, že mu
porozumieš…) pre dva klavíry vznikla v r. 1988, ešte počas autorových štúdií na VŠMU v Bratislave. Tam Matej vnímal, aj keď nepriamo, doznievajúci medzigeneračný konflikt o „pravdu v hudbe“ medzi „zeljenkovskou“ a „godárovskou“ generáciou skladateľov. Skladba zároveň vznikla v roku, kedy autor s priateľmi zakladal na Slovensku priekopnícky VENI ensemble. Už v tomto ranom diele sa odráža jeho špecifická osobná poetika a estetika, ktorá sa obracia chrbtom k praktikám, predostieraným v akademickom prostredí školy. Rozsiahle hudobné frázy sú vytvárané z malých buniek, opakovanie krátkych hudobných motívov, konsonancia, tonálna harmónia a malé zmeny v harmonickom systéme zrkadlia idey minimal music. Statický rytmus, pravidelná pulzácia, dlhé nehybné zvukové plochy sa podieľajú na meditatívnosti a hypnotizujúcom charaktere diela.

Autor označuje Always za svoj „opus č. 1“, teda prvú skladbu, ktorú sa rozhodol natrvalo zaradiť do zoznamu diel určených na verejné predvádzanie. Pri písaní ho priamo inšpirovali rané Satieho klavírne meditatívne skladby (Gymnopédies, Gnossiennes, Danses gothiques a pod.). Úplne prvý nápad, ktorý sa netýkal „hlavnej témy“, ale repetitívnych riffov v strednom diele skladby, však vznikol prekvapivo pri počúvaní skladby skupiny Police Tea in Sahara. V nej hrá Andy Summers podmanivé opakujúce sa gitarové riffy, pričom repetícia vzniká nie gitarovou hrou, ale použitím gitarového efektu reverb.

Daniel Matej (*1963) je slovenský skladateľ a popularizátor súčasnej vážnej hudby. Študoval na VŠMU v Bratislave najprv hudobnú teóriu, potom kompozíciu. Počas štúdia absolvoval pobyt na Conservatoire National Supérieur de la Musique v Paríži. Neskôr študoval kompozíciu u Louisa Andriessena na Kráľovskom konzervatóriu v Haagu. Stál pri vzniku festivalu Večery novej hudby, inicioval vznik súborov súčasnej a experimentálnej hudby VENI, Požoň sentimentál, VAPORI del CUORE, appendix CONSORT a VENI ACADEMY. Skladá diela pre VENI ensemble, Arcana Ensemble, Hilliard Ensemble, Slagwerkgroep den Haag a ďalšie. Spolu s Carstenom Seiffarthom vedie skupinu Mi–65.

Steve Reich – Piano Phase (1967)

Skladba Piano Phase pre dva klavíry, ktorú neskôr upravil do verzie pre dve marimby, je postavená na jednom z Reichových charakteristických tvorivých princípov – na plynulom fázovom posune. Na začiatku skladby obaja interpreti hrajú unisono identickú 12-tónovú štruktúru v šestnástinových hodnotách. Opakujú ju niekoľkokrát, až prídu do fázy posunu – do časového úseku, keď prvý hráč začne zrýchľovať, zatiaľ čo druhý hráč ostáva v stabilnej rytmickej pozícii. Na niekoľko sekúnd sa zvuk „zamieša“, až dospeje do bodu, kedy sa melodická štruktúra v parte prvého hráča zmení. Táto obmena znamená posun o jednu šestnástinu, pričom dochádza k akustickej zmene – hráči už nehrajú štruktúry jednohlasne, ale v určitých intervalových pomeroch. Tento proces sa opakuje dovtedy, kým sa nevystrieda všetkých 11 kombinácií. Okrem farebnej transformácie zvuku poslucháč v každej novej kombinácii objavuje novú rytmickú a melodickú štruktúru, pretože zo skladby zakaždým „vyskočí“ čosi nové. V druhom a treťom diele Piano Phase Reich základný melodický motív redukuje – druhá sekcia používa 8-tónový motív, tretia 4-tónový, no fázové posuny aplikuje rovnakým spôsobom. Tento proces sa znova opakuje až do momentu, keď obaja hráči znova hrajú unisono. Skladba patrí k najčastejšie uvádzaným Reichovým dielam. Jej naštudovanie i samotná realizácia vyžadujú od oboch interpretov veľkú dávku skúseností a koncentrácie.

Steve Reich (1963) je považovaný za jedného z najväčších amerických hudobných skladateľov. Podľa denníka The Guardian patrí Reich k hŕstke skladateľov, ktorí „zmenili beh hudobných dejín“. Minimalistické skladby začal komponovať na začiatku 60. rokov 20. storočia. Vo svojich prvých skladbách experimentoval s magnetofónovým záznamom – transformáciami a posúvaním rotujúcich motívov vytváral interferujúce zvukové štruktúry (skladby It’s Gonna Rain, Come Out). Tieto experimenty sa stali základom novej kompozičnej techniky – tzv. fázovania, pri ktorej dva nástroje hrajú ten istý part, jeden v stálom tempe a druhý stále rýchlejšie, až do bodu, keď druhý nástroj predbehne prvý o celú fázu a tým ho vlastne „doženie“.