Quartertones

Čo je to mikrotonálna, resp. štvrťtónová hudba? Ide o hudbu, v ktorej sa používajú menšie intervaly než bežne zaužívané poltóny – napríklad štvrťtóny, ale aj šestitóny alebo dvanástitóny. V indickej a inej východnej hudobnej tradícii ide o pomerne bežný jav, západní skladatelia začali tento prístup skúmať výraznejšie začiatkom 20. storočia. Jedným z centier experimentovania bolo medzi dvoma svetovými vojnami aj Československo – celosvetovo uznávaným pionierom mikrotonálnej hudby bol český skladateľ Alois Hába.

Jeden zo spôsobov, ako sa bolo možné so zmenšenými intervalmi vyrovnať, bolo skonštruovať tzv. štvrťtónový klavír s dvomi manuálmi, pričom jeden z manuálov bol oproti tomu druhému naladený o štvrťtón nižšie. Druhý spôsob bol hrať skladby na dvoch klavíroch súčasne, takisto s tým, že jeden z nich je podladený. Oba prístupy sú pomerne náročné, ako pre klaviristov, tak na produkciu. Aj to je dôvod, prečo štvrťtónovú hudbu naživo zažíva publikum menej často.

Charles Ives a Ivan Vyšnegradskij patria nesporne k najodvážnejším skladateľom z obdobia začiatku 20. storočia. Ich diela zaradené do programu Quartertones sa hrávajú zriedka – na Slovensku takmer nikdy – práve kvôli produkčnej aj umeleckej náročnosti. Za odmenu však hudobníci aj poslucháči získavajú možnosť objavovať jedinečné harmónie a atmosféry, ktoré v klasickej hudbe nie sú často počuť.

Charles Edward Ives (*1874 – †1954) bol skladateľom s azda najzvláštnejšou a najparadoxnejšou kariérou v dejinách americkej hudby. Cez deň bol obchodníkom, v noci skladateľom a jeho rozsiahle dielo mu zaručilo postavenie najoriginálnejšieho a najvýznamnejšieho amerického autora na prelome 19. a 20. storočia. Inšpiroval sa filozofiou transcendencie a na dosiahnutie svojho hudobného výrazu použil originálne a pomerne radikálne technické prostriedky. Záujem o bitonalitu, polyrytmy a citácie v ňom vyvolal a podporoval jeho otec, ktorého Ives neskôr označil za človeka, ktorý najviac ovplyvnil jeho skladateľský štýl. Zručnosť v narábaní s veľkými formami získal štúdiom u Horatia Parkera na Yale University. Jeho „pionierstvo“ sa však nespája s akademickou pôdou, ale predovšetkým s jeho túžbou nasledovať svoju predstavivosť. Množstvo jeho experimenov predčilo vývoj kompozičných prístupov v Európe a Amerike o desiatky rokov. Je iróniou, že veľkú časť Ivesovej hudby verejnosť počula až po tom, čo skladateľ v dôsledku choroby prestal komponovať. Na šírení Ivesovej tvorby mali veľký podiel dirigent Nicolas Slonimsky, kritik Henry Bellamann, klavirista John Kirkpatrick (ktorý premiéroval známu Concord Sonatuv roku 1939) a skladatelia Elliott Carter, či Lou Harrison (premiéroval Symfóniu č. 3). V roku 1947 Ivesovi udelili Pulitzerovu cenu za oblasť hudby, po čom sa jeho diel ujali poprední hudobníci (napr. Leonard Bernstein).

Tri štvrťtónové kusy / Three Quarter-Tone Pieces skomponoval ves v štvrťtónovónovom som systéme. Prvá a posledná skladba bola pôvodne určená pre štvrťtónový klavír s dvoma klaviatúrami pre jedného hráča. Prvé dva diely opisuje Ives akes ako štúdie melodických a rytmických možností štvrťtónov. Tretí diel je podľa jeho slov „odbočením od pôvodného zámeru“ skúmať štvrťtónovú „harmóniu“. Zdá sa, že Ives týmto skladbám neprikladal veľkú váhu, nakoľko preňho boli iba výskumným materiálom. Napriek tomu podrobná analýza Troch štvrťtónových kusov odhaľuje mnoho zaujímavých vzťahov štvrťónového systému, jemné nuansy premyslenej práce i logické usporiadanie nových štruktúr.

Ivan Vyšnegradskij (*1893 – †1979) sa narodil do prajného umeleckého prostredia Sankt Peterburgu koncom 19. storočia. Na tunajšom konzervatóriu študoval harmóniu, kompozíciu a orchestráciu. Ako mnohí ďalší umelci z rovnakej generácie, za svoje najdôležitejšie vzory označoval Alexandra Skrjabina, Richarda Wagnera a Friedricha Nietzscheho. Pod jeho umelecký postoj, ale aj životný názor, sa podpísalo objavenie védskeho učenia, teozofie a špekulácie o štvrtej dimenzii. Jeho celoživotným cieľom a najdôležitejšou umeleckou hybnou silou sa stalo hľadanie spôsobu, akým je možné pomocou hudby vyjadriť dosiahnutie kozmického vedomia – hľadanie a vytváranie zvukového kontinua. V reči hudobných výrazových prostriedkov to znamená opustenie tradičného systému intervalov chromatickej škály a využívanie čoraz jemnejšie deleného spektra tónov – ultrachromatických stupníc. Vyšnegradskij vytvoril veľké množstvo skladieb v štvrťtónovom, ale aj šestino-, tretino- a dvanástinotónovom systéme (a ďalších). Viacero jeho skladieb využíva aj kombináciu rôznych stupníc.

Vo Vyšnegradského časoch, a najmä v európskej hudbe, išlo v podstate o dovtedy nepočuté (resp. skôr dávno zabudnuté) zvuky – zvuky, ktoré sa v tej dobe nikto nepokúšal vytvárať a teda hrať na bežných hudobných nástrojoch. Jeho prvé pokusy spočívali v hre na dvoch pianínach (jednou rukou na každom), pričom rozdiel v ich ladení bol presne štvrť tónu. Vyšnegradskij neskôr zašiel ešte ďalej – nechal skonštruovať štvrťtónový klavír. Trvalo 6 rokov, kým (po niekoľkých neúspešných výrobcoch a po početných konzultáciách s českým skladateľom Aloisom Hábom, priekopníkom mikrotonálnej hudby v Československu) česká firma Foerster zhotovila pianíno s 3 radmi kláves, s ktorým bol Vyšnegradskij spokojný.
Klaviristi sa však odmietali naučiť na tomto klavíri hrať… Skladateľ sa tak musel vrátiť k pôvodnému konceptu dvoch (troch, štyroch či šiestich) klavírov s navzájom posunutým ladením – ku „klavírnemu orchestru“ interpretujúcemu „symfónie“ – zvukovo nesmierne bohaté kompozície v ultrachromatických systémoch. Nové univerzum zvukov využíval Vyšnegradskij aj v sláčikových kvartetách, piesňach a skladbách pre zbor. Hoci jeho hudbu prijali so záujmom Olivier Messiaen, Charles Koechlin, či Pierre Boulez, predsa sa na koncertoch uvádzala len zriedkavo a mnohé diela sa dočkali uvedenia až po 50 a viac rokoch, v podaní celkom novej generácie interpretov.

Svoju umeleckú víziu formuloval Vyšnegradskij aj vo viacerých teoretických, až filozofických textoch (napr. Manuál štvrťtónovej harmónie, Zákon všezvukovosti).

Cyklus 24 prelúdií je skomponovaný v štvrťtónovom systéme, ktorý v jednej oktáve obsahuje 24 rovnako od seba vzdialených tónov. Sú predvádzané na dvoch klavíroch – prvý má tzv. koncertné ladenie, druhý je naladený o štvrťtón nižšie. Každé prelúdium je skomponované na jednom štvrťtóne (preto počet 24). Hudba je osviežujúca, rytmická, kánonická, rýchla, vťahujúca, ale občas aj romanticky zádumčivá. Obsahuje intervalové štúdie „malých/zmenšených kvínt“, i prekvapivé odkazy na Schönbergových Šesť malých klavírnych kusov. Vo všetkých prelúdiách sa cez dymové sklo trblietajú štvrťtóny, uložené vo formálne tradičných vzoroch.

Sám Vyšnegradskij označil tónovú štruktúru prelúdií ako „diatonicko-chromatickú stupnicu“, čím chcel zdôrazniť jej analógiu k tradičným (európskym) tónovým radom. Jednou nohou sa tak ocitá na pôde romantizmu, druhou nohou na Balkáne a to všetko v kontexte hudobnej moderny. Premiéra sa uskutočnila dlho po vzniku diela (1932) v Tokiu v roku 1983.

Želislava Sojak Subotić (*1989) vyštudovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor hudobná kompozícia, kde promovala v roku 2013 pod vedením profesora Evgenyho Irshaia. Jej absolventskou prácou bola skladba pre komorný orchester Blue Fairy Tales, ktorá mala premiéru v roku 2014 na prehliadke súčasnej domácej tvorby Nová slovenská hudba v Bratislave.

Počas štúdia sa zúčastnila niekoľkých medzinárodných hudobných festivalov a workshopov, ako napríklad „Haydn Progressive“ v Eisenstadte (Rakúsko), Orfeus (Bratislava), ARS NOVA (Košice) atď., kde boli predstavené jej kompozície.

V spolupráci so srbskou klaviristkou Marijou Ligeti Balint vydala zbierku klavírnej hudby Pančevačka klavirska muzika, ktorá obsahovala aj jej klavírne kompozície. V roku 2012 získala prvú cenu za skladbu pre dve violončelá v medzinárodnej súťaži Donne in Musica v Kragujevaci (Srbsko).